KÁVA
Dnes je ďalší z tých dní, keď som odolala samovražde a pokračovala na ceste stať sa milionárkou. Trápnu chvíľu ticha som využila na rýchle zhodnotenie svojho vzhľadu. Zlomený podpätok lodičiek, zdedené slušné nohavice, ktoré ledva zapnem, a môj obľúbený oranžový sveter. To som ešte netušila, že večer mi ho manažér zakáže nosiť. Vraj by s ním radšej zmýval podlahu. Hajzel jeden! Pred rokom som za neho dala skoro celú výplatu z brigády.
Môj zúfaly outfit by sa dal ospravedlniť, keby som bola pervítinová modelka vynášajúca odpadky a mala aspoň na kvalitnú špirálu, nie len podarované tiene od najlepšej kamarátky a pomádu po záruke. Ešteže mám neprehľadnuteľné pľúca. Tak nazýva môj objemný hrudník kamarát z Ukrajiny. Stále nechápem, že som pre chlapov príťažlivá. Kedy doparoma sa už aj ja nebudem hanbiť chodiť po ulici?!
„A kam to vlastne ideme?“ prerušil moje myšlienky nesmelý mladík, s ktorým som išla robiť pohovor, v našom žargóne išla robiť kávu, na post manažéra.
„ Ideme na kávu, tam je to príjemnejšie. Nerada trčím v kancelárii celý deň,“ to bola dopredu pripravená formulka, ktorá mu mala ukázať koľko mám peňazí, ktoré míňam len tak na kávičky a že vďaka dnešnému pohovoru na neho čaká vyhriata kancelária, z ktorej si kedykoľvek odbehne. Keby len tušil, že súkromný život si môže z diára vyškrtnúť.
Počuj, všetko to na teba hráme. Luxusné kancelárie, vidina zárobku, komplimenty. Všetko je nafingované. Sme v tom dobrí a zohraní. Na tvojom mieste odídem a presmerujem hovory. Zabudni, že si tu niekedy bol. Mala som chuť pošuškať mu. Nuž moja budúcnosť, a teda celý môj život závisel na ňom a ďalších, čo prídu a tak som sa na to vykašľala. Sme si podobní. Aj ja som bola naivné dievča s večným úsmevom, ktorý mi zostal aj napriek všetkému. Tiež ma nikto nevaroval, keď na mne testovali tieto manipulačné techniky. Teraz tomu odborníci hovoria menej násilne. Neurolingvistické programovanie.
Prichádzame do jednej z vychytených hotelových kaviarní, ktoré som vopred vybrala. Ako dominantná žena vchádzam prvá a mám sekundu na to, aby som vybrala ideálne miesto na neštandardný pohovor. Idem ďalej od baru, aby ma nepočula čašníčka, ktorá ma tu stále vidí s niekým iným. Vybrala som ideálne miesto na sedenie. Mám výhľad na ľudí, čo sedia a prichádzajú do podniku a tento blonďavý mladík vidí ostatných len chrbtom. Aby sa mi náhodou nerozptyľoval niečím lepším. Pretože odteraz som pre neho najlepšia ja. Z nápojového lístka vyberám najlacnejšiu kávu teda espresso. Nedá sa ním nič pokaziť a zároveň sa v duchu modlím, aby si objednal to isté, alebo niečo lacnejšie (čo zrejme nie je možné), keďže kávu podľa taktiky platím ja. Nie len že na neho zapôsobím, ale ukážem ako sa mi darí. V skutočnosti som na úplnej mizine a v peňaženke mám ledva na dve kávy a nejaké slušné prepitné, aby som sa ukázala. To je zlaté pravidlo firmy, aj keby na chleba nebolo.
Cestou na kávu som od neho vyťahovala osobné informácie a urobila si o ňom mienku. Už viem, čo má rád, čo robil, prečo hľadá prácu a aké má koníčky. Podľa toho prispôsobím kávu. Mala som na to asi osem minút. Toľko zabrala chôdza z nóbl kancelárie. Čerstvo ukončil strednú školu. Čiže ešte nepozná krutý svet a je naivný rovnako ako ja. Popri škole ešte nepracoval, z čoho dedukujem, že netuší ako má seriózny pohovor prebiehať. Zrejme si na vzhľad bežne nepotrpí, hoci upravený, by mohol vyzerať sexi. Prezradilo ho trápne komunistické sako a tmavomodré rifle asi z Tuzexu po pradedkovi. Jeho šatník nepatrí do dvadsiateho prvého storočia. Presne korisť akú potrebujem. Celú dobu s ním nenápadne flirtujem a koketne sa usmievam na jeho trápnych pokusoch o vtip. Mala som sa ráno radšej zabiť.
Máš priateľku? pýtam sa účelovo.
„Nemám. Mal som. Ale už nemám.“ Nevedel sa rozhodnúť. Áno, vravím si v duchu. Niežeby som sa chcela nechať pozvať na rande. Potrebovala som vedieť, či ho nikto nebude brzdiť pri šestnásť hodinovej pracovnej dobe. Žiaľ mama a otec bývajú s ním. Neskôr ho presvedčím, aby sa od nich odsťahoval, tak ako presvedčili aj nás.
Nedávno som sa hrabala v starých krabiciach z kancelárie a našla som zošiť akéhosi Vaška. Zrejme bývalý zamestnanec, ak tak jeho pozíciu môžem nazvať. Keďže zmluvu nemal nikto. Stála v ňom povinná príprava na úspešný deň a pár užitočných rád k rannej káve, ktoré som nemohla prehliadnúť.
Nesľubovať. Nepreháňať. Nájsť to, čo potrebuje počuť.
Pprezradiť niečo o firme. Zaujať svojou osobnosťou.
Ak je pre toho zmrda dôležitý napríklad kolektív, budem hovoriť o kolektíve.
Zrejme nemal rád ľudí. A môj dodatok: Keď mám zelenú bankovku platím pred ním, ak nie zatiahnem účet pri bare.
Hovorí sa, že ak človek hľadá prácu podstatné sú pre neho tri veci: práca, peniaze, kolektív. Len jedna je údajne dominantná. Pochybujem, že ten chudák oproti mne už niekedy hovoril s niekým iným ako rodičmi, farárom pri spovedi a doktorkou, ktorej bol maximálne schopný povedať ÁÁÁÁÁ. Stopercentne potrebuje kolektív, ktorý mu poskytnem. Samozrejme, nie hneď. Nie som hlúpa, naopak riadne rafinovaná a všetko postupne zakomponujem do môjho opisu najlepšej firmy na svete. Pardon, to nie je firma. Je to životná šanca, ako vraví charizmatický Zdeněk, manažé našej spoločnosti, ktorý ma prijal.
Dnes je deň, keď som vstala ľavou nohou. Meškala som do práce dve minúty, a keďže presnosť je výsada kráľov a musím ísť ako tréner príkladom, dostala som pokutu dvadsať eur. Presne toľko som zarobila za posledné dva dni. Dnes premýšľam negatívne celý deň. Káva prebieha super, chalan mi celý čas čumí na kozy, ja neustále obdivujem jeho nudný život a ukazujem ako dobre sa bude mať v mojej spoločnosti, keď sa rozhodnem pre spoluprácu. Hoci zo skúsenosti viem, že sa rozhodne on.
No nie je to moja prvá káva. Ako odhadujem ukážem mu náplň práce. Hoci bude vnímať ako sa ponižujeme, nepovie mi to. Zostane len kvôli mne. To je úloha trénera. Prilepiť ho k sebe. Príde zajtra, pozajtra, ja za neho budem robiť všetku prácu. Nič nezarobím, no budem ho podporovať, školiť, telefonovať mu povinne večer a predstierať, že sa na neho teším a obdivovať jeho skrytý, hlboko skrytý potenciál. V skutočnosti budem zisťovať, či je stále zhypnotizovaný a netreba ho nanovo motivovať. Mrcha, teda asistentka manažéra, kvôli ktorej som opustila Košice, miesto kde mám rodinu a priateľov bude na mňa hučať, že všetko je moja vina a že sa mu málo venujem. Ja ju budem každú minútu preklínať. A jedného dňa dostanem esemesku s textom: „Prepáč, zomrelo mi morské prasiatko. Už viac do práce neprídem.“ A tak sa aj stalo. Amen.
